Začiatok cesty na Olymp
Zimná príprava ubehla ako voda a už tu bola polovica januára, a my s Janom sme sa začali baliť na naše prvé spoločné sústredenie. Ešte bolo potrebné doladiť posledné veci, všetko radšej trikrát skontrolovať, aby sme nemali niekde nejaké zbytočne problémy, keďže to bolo prvýkrát, čo som sám organizoval takéto sústredenie. Našťastie som mal skvelú pomocníčku v podobe mojej (vtedy ešte len) priateľky, ktorá mi veľmi pomohla. Keď už bolo všetko pripravené, mohli sme začať našu prvú spoločnú “strastiplnú cestu”. My a bicykel sme boli pobalení a pripravení na cestu lietadlom. V Bratislave, deň pred odletom do Španielka, sme sa ešte stretli s Michalom, ktorý sa stal našim úplné prvým sponzorom. Michal je šachista, ktorý má rád cyklistiku, a tak ho napadlo, že si založí e-shop s cyklodresmi Extrameile. Práve na stretnutí v Bratislave nám dal prvú skúšobnú sadu dresov.
Let prebehol bez problémov a my sme sa tešili na náš prvý spoločný tréning. Jedine, že by sme vystúpili z lietadla a pršalo... a hneď bolo po tréningu. Jano bol z toho dosť sklamaný, lebo sa už tešil na španielske cesty, ale ja som si z toho vôbec nič nerobil. Vedel som, že je pred nami ešte 17 tréningových dní a nemáme sa kde ponáhľať. Takže sme sa v prvý deň len vybalili a začali z krabice nastavovať a skladať tandemový bicykel.
Tréningy sme mali rozdelené vždy na "3+1", čo znamená, že tri dni sme trénovali a jeden deň sme mali voľno. Voľno znamenalo, že sme sa šli povoziť na 1,5h alebo sme sa šli niekde prejsť, ľahnúť si na pláž a podobne. Prvý voľný deň sme využili na výlet do národného parku IFAC (po našom „ten šuter v Caple“), kde som moju priateľku požiadal o ruku. Mal nás fotiť Jano, ale našťastie sa tejto úlohy zhostila Jarka (Janova priateľka). Kto vie, ako by to dopadlo keby sme fotenie nechali na Jana :)
V prvom bloku sme si dali výkonnostný test na 6 kilometrové stúpanie, aby sme vedeli porovnať, ako sme sa počas kempu zlepšili, resp. aby sme sa vedeli porovnať v prípade, ak tu prídeme na ďalší rok. Každý jeden deň na sústredení vyzeral v podstate rovnako. Vstávali sme každý deň o 8:00, dali si výdatne raňajky (praženica z troch vajec, 2 tortily so šunkou a zeleninou a ovsenú kašu) a okolo 10:00 sme vyrážali na tréning, ktorý trval zhruba 3-5 hodín.
Po každom tréningu je veľmi dôležité sa rýchlo najesť, a to sme mali taktiež vychytané do posledného detailu, keďže moja priateľka Ivka sa vracala z bicyklovania skôr ako my a tak nám vždy tesne pred naším príchodom pripravila obed. Jano sa po prvom tréningovom bloku už začal stážovať, že ho nebaví jesť na obed stále to isté, ale ono to nebolo to isté, veď posúďte sami: penne cestoviny s tuniakom alebo paradajkovou omáčkou, tortellini cestoviny s tuniakom alebo paradajkovou omáčkou, gnocci cestoviny s tuniakom alebo paradajkovou omáčkou. Zdá sa vám, že je to stále to isté? Podľa mňa sa tam stále niečo menilo.
Prostredie pobrežia Costa Blanca a mesta Calpe, kde sme boli ubytovaní, je úplne ideálne na prvé jarné sústredenia a v posledných rokoch sa toto mesto stalo Mekkou profi cyklistiky. Len pre zaujímavosť, cca 1km od nás bol na hoteli aktuálny majster sveta v cyklistike Julian Alaphilipe a v hoteli hneď pod nami býval Peter Sagan a celý jeho tím. Počasie tu je celú zimu v drvivej väčšine slnečné a teploty sa pohybujú od 15 do 20°C. Čo sa týka profilu tak sa tu da jazdiť relatívne aj po rovine, ale hlavne je tu mierne zvlnený terén. V kopcoch sa da ísť do nadmorskej výšky až 1 000m.n.m, kde teplota môže byť aj o niečo nižšia, a tak cyklisti určite ocenia aj kvalitnú výbavu v podobe dobrých funkčných dresov, plášteniek, ale aj návlekov. Veď ako sa hovorí: „nie je zlé počasie, len zle oblečený cyklista“. Vtedy sme veľmi ocenili kvalitu dresov Extrameile, keďže kvalitný materiál robí to, že ak je hore kopcom 20°C alebo v zjazde 10°C, tak vám stačí si obliecť len vestu a v zjazde nevymrznete a rovnako vám nebude horúco ani hore kopcom.
Samozrejme, že každý deň na sústredení nebol len dokonalý. Boli aj dni, kedy sa nám nechcelo veľmi ísť na tréning alebo sme sa aj pohádali. Ale všetko toto patri k športu a kamarátstvu, a keďže sme obaja veľmi ťažké povahy, tak je mi jasné, že na našej ceste do Paríža sa pohádame ešte nesmierne veľa krát. Podstatné je ale to, aby sme stále držali spolu a šli si za týmto krásnym, ale zároveň veľmi ťažkým snom. No hlavne si uvedomujeme, že by to nebolo možné, keby sme nemali našich skvelých sponzorov, ktorým za všetko, čo pre nás robia, patri jedno veľké ĎAKUJEME!!!
Miroslav Lacuš a Ján Šulák
Galéria
